Podnietené je to viacerými faktormi, počnúc dobou, v ktorej sa nachádzame a v ktorej prežívame svoju filozofiu života, končiac čoraz väčšími obavami o svoju budúcnosť, ktoré sú na európskom kontinente v súvislosti s bojom o jeho ďalšiu identitu.Neviem čo presne sa odohráva v hlavách amerických voličov v jednotlivých štátoch krajiny, ktorí budú zajtra rozhodovať o osude svojej krajiny, koho poslať do Bieleho domu, na druhej strane je na mieste úplne oprávnená otázka typu: „či už vôbec niekedy stáli Američania pred rozhodnutím podobného charakteru, ktoré budú musieť spraviť zajtra“ resp. či nebudú musieť voliť (po koľký krát neviem, nakoľko asi ani nemáme vedomosť či také niečo na rozdiel od nás poznajú) menšie zlo“. O osobnostiach pána Donalda Trumpa a pani Hillary Clintonovej sa svet dozvedel už nepochybne viac, ako by za normálnych okolností mal, o to viac je už teraz aktuálna polemika celosvetového charakteru, ako to bude vyzerať ak do čela podľa niektorých najmocnejšej krajiny sveta zasadne jeden alebo druhá. Xenofóbne nálady pána Donalda Trumpa už teraz podnecujú k nenávisti, takže je celkom reálny predpoklad, že jeho víťazstvom sa nárast takéhoto typu nálady pretaví do vyšších preferencií a sympatií extrémistických pravicových skupín, hnutí a združení na celom svete (počnúc Francúzskom po Slovensko). Na druhej strane je určite na zamyslenie, kto by vlastne držal opraty moci USA vzhľadom na relatívne vysoký vek pani Clintonovej či fakt, že by stála na čele USA žena. (v kuloároch sa už stihli objaviť „zaručené informácie“, že by "to nepochybne riadil" exprezident Bill). Za úvahu stojí aj fakt, či prezidentská kampaň, ktorou si obaja kandidáti prešli, bola v konečnom výsledku „na dobro veci“, nakoľko sa mohlo zdať, že sa už od začiatku zvrhla do „nie“ – metódy poukazovania na chyby toho druhého a riešenia minulosti namiesto presných vízií budúcnosti smerovania krajiny. Otáznikov, ktoré kampaň priniesla, je nepochybne viac, o to viac je pravdepodobne namieste smerovanie všetkého myslenia a analyzovania „čo keď“, „a veď…“, „ale predsa..“ na severoamerický kontinent.
Úprimne si uvedomujem, že som rád že nie som v koži amerického voliča. Dilema, akú pravdepodobne prežíva, nepoznal už dlhé roky, a keď k tomu priráta vážnosť jeho hlasu, odkazujem mu len húfne: Americký volič, držím Ti prsty!